Ahojte! Po dlhšom čase Vás opäť vítam na mojom blogu 🙂 Tentokrát si tu môžete prečítať niečo o našich turistických dobrodružstvách, ktoré sme zažívali v priebehu prvých troch septembrových týždňov ♥ Dovolenku 2021 som sa rozhodla systematicky rozdeliť na viacero častí, keďže sme toho zažili toľko, že do jedného článku na blog by sa to určite nezmestilo 😀 Začnem tým, že naša tohtoročná dovolenka nakoniec dopadla nad očakávania. Ale pekne po poriadku – poďte sa začítať…
Ešte tesne pár dní pred dovolenkou sme nemali nič rezervované a kvôli vybavovačkám s domom sme skutočne nevedeli, či na nejakú dovolenku vôbec budeme môcť odísť. Našťastie sme to nejako skĺbili a vyšlo to 🙂 Ako ste mohli sledovať v stories na mojom Instagrame, precestovali sme naše Slovensko postupne od západu až na východ za 6 dní :O Začali sme v nedeľu krásnou turistikou v Terchovej… Vyrazili sme skoro ráno, ale nie zas tak skoro, ako sme plánovali.. Ako vždy sme mali sklz, prirodzene 😀
Obec Terchová
Obec Terchová sa nachádza v srdci Malej Fatry – je to nádherný kraj a zároveň rodisko Juraja Jánošíka. Nikdy predtým som nemala možnosť tento náš kút Slovenska navštíviť a preto mi o to viac vyrazil dych na tejto našej prvej návšteve.
Jánošíkove diery
Táto sústava tiesňav a kaňonov sa delí na Horné, Dolné a Nové diery a tí, ktorí ste už boli niekedy na chodníkoch v Slovenskom Raji – toto je niečo podobné 🙂 Našu cestu sme začali v časti Biely Potok, kde sme aj nechali odparkované auto. Cesta dierami bola naozaj úžasná, musím sa však priznať, že sa mi zdala „slabá“ 😀 A teraz, aby som to vysvetlila správne. Bola som úplne nabudená na nejaké veľké dobrodružstvo – jednoducho celodennú turistiku plnú prekážok, tiesňav, rebríkov, skál, železných výsekov, reťazí… Takto som si totiž pamätala Suchú Belú v Raji a preto, keď sme došli na „koniec“ dier, chcela som pokračovať ďalej. Málilo sa mi 😀
Medzirozsutce
Keď sme po zdolaní dier došli k informačným tabuliam, ktoré ukazovali ďalšie smery, myslela som, že sa naozaj otočíme a pôjdeme po trochu inej ceste naspäť k autu. Nejako sa mi však podarilo Ľuboša presvedčiť (:D), aby sme pokračovali ďalej. Veď prídeme na rázcestie Medzirozsutce a uvidíme, čo bude ďalej. Pozreli sme si aj online mapku a utešovali sme sa tým, že stále sa predsa môžeme vrátiť. Cesta na Medzirozsutce ukazovala 1,5 hodiny. Vybrali sme sa teda lesom smerom hore po značke, ktorá nás priviedla až k doteraz najťažšiemu úseku cesty. Skalná stena so šikmým spádom istená reťazami. Museli sme dlho čakať, pretože samozrejme v tej časti bolo ešte dosť ľudí a púšťali sme ich z opačnej strany – išli smerom nadol. Po rebríku sa prirodzene nedá ísť súčasne hore aj dole a tak sme sledovali skupinku seniorov s paličkami, ako sa trápia pri zliezaní. Jedna pani mala doslova taký strach, až ostala paralyzovaná a manžel ju musel pomaly na rukách zložiť. Nakoniec odhodila paličky dole a nejako to zišla. Dole pri nás sa už smiali, ale sami skonštatovali, že roky pribudli a sily ubúdajú a toto už trochu precenili. Pri tej príležitosti ako sme sa dali do reči, som sa ich povypytovala, či bol toto najhorší úsek – aby som vedela, čo nás ešte asi čaká. Ujo prikývol, že toto bolo najhoršie. A mal aj pravdu.
Cesta na stanicu Medzirozsutce mala síce stále stúpavý charakter, avšak už žiadne hrozné adrenalínové trasy 🙂 Pred samotnou zastávkou Medzirozsutce sa ešte nachádzala jedna medzizastávka s názvom Pod Tanečnicou. Odtiaľ sa nám naskytol naozaj prekrásny pohľad na Malý a Veľký Rozsutec, no a uznajte sami. Nebola by škoda nevyjsť až tam hore, keď sme už tu? Dohodli sme sa, že sa ešte z časti pod Tanečnicou presunieme do sedla Medzirozsutce (10 minút chôdze) a tam sa rozhodneme čo ďalej, poďla toho, čo budú ukazovať cedule.
Malý Rozsutec
Po príchode do sedla, ako na potvoru – ceduľka ukazovala čas 20 minút. No vedeli sme, že my by sme to za tých 20 minút nedali 😀 Ale cesta tou istou trasou späť ukazovala 2 hodiny a cesta skrz Malý Rozsutec iba o 5 minút viac, teda 2:05 hodiny. Finálny cieľ mal byť (aspoň podľa tabule) ten istý – parkovisko v časti Biela voda, kde sme mali zaparkované auto. Chvíľu sme si tam teda posedeli a opäť sme naivne naleteli ceduliam 😀 Bolo akurát niečo po 15:00, keď sme sa rozhodli zdolať Malý Rozsutec a vyskúšať zísť inou stranou.
Masaker
Okej, nebudem klamať. Keďže sme plánovali pôvodne ísť naozaj iba cez sústavu kaňonov Jánošíkove diery, cesta naspäť cez Malý Rozsutec nás už riadne zmohla. Hlavne sme sa na ňu vydali neskoro a preto už počas stúpania na vrchol som mala myšlienky v zmysle, že by sme sa čím skôr mali pakovať dole 😀 Cesta priamo k Rozsutcu bola príjemná – žiadne stúpanie.
Ten pravý adrenalín však začal až potom. Najskôr iba strmé štrkovité kopce, ktoré sa dali zvládnuť ešte bez pomoci. Neskôr už prišli ale komplikované skalné stúpania s potrebou využitia reťazí. Po ceste na vrchol sme stretávali ešte veľa ľudí, ktorí schádzali dolu a opäť sme preto museli veľa čakať. Čo nám samozrejme ukrajovalo z nášho už len mála času, čo sme mali na zostup 😀 Samozrejme, dole sme mohli prísť kedykoľvek, avšak o obmedzení času píšem z dôvodu stmievania sa, kedy už v lese vidíte veľmi slabo. Zdolali sme naozaj ťažké útesy a aj keď mám takéto adrenalínové zážitky rada – nebola som na to celkom pripravená 😀 Čím sme boli vyššie, tým som chytala viac úzkosti, pretože keď som videla, aká je tá cesta nahor náročná – nechcela som si ani predstavovať, aká cesta nás čaká dole. Ale výhľady naozaj stáli za to a boli doslova dychvyrážajúce! Pod Vami priepasť a oproti nádherná panoráma vau ♥
Po tom, čo sme konečne vystúpali na vrchol sme sa rýchlo občerstvili a kochali sme sa výhľadmi z každej strany. Trošku mi bolo ľúto, že si to nemôžeme vychutnať dlhšie, keďže sme s hrôzou zistili, že sme už hore na Rozsutci úplne sami :O Z toho som bola celkom dosť nervózna 😀
Po malej chvíľke sme sa teda vydali hľadať druhú cestu smerom nadol a aj sme ju rýchlo našli. Popravde som sa na ňu tešila viac, aj keď som ešte nevedela, čo nás presne čaká. Preto, že som si nevedela predstaviť ísť späť po ceste, ktorou sme vyšli nahor 😀 To bola totálna divočina. No ale teraz Vám môžem pokojne povedať, že cesta aj tou druhou trasou bola riadna divočina 😀 Nekonečne dlho sme klesali po skalnom, kamenistom teréne pomocou reťazí, stupienkov a želiez trčiacich zo skál. A potom sme naozaj nekonečne dlho kráčali lesom. Po ceste sme sa už ani raz nezastavili, lebo Slnko neúprosne klesalo a v lese bolo čoraz menej vidieť. Po čase nás tešili iba približujúce sa zvuky motoriek a píl. Mysleli sme si, že sme už asi blízko a že tie zvuky aspoň odplašia medveďov 😀
Zvrat
Medveďa, ani žiadne iné divé zviera sme našťastie nestretli, ale ako sme po príchode k chatkám zistili – vytúžený cieľ sa nachádzal ešte v nedohľadne. Pri civilizácii sme už síce boli, ale po našom aute ani stopy 😀 Videli sme, že sa evidentne nachádzame na úplne opačnom konci a že niekde zjavne nastala chyba. A tak sme po rozkliknutí GoogleMaps zistili, že auto sa nachádza ešte 35 minút pešej chôdze po lesnej cestičke. Verte mi, vtedy sa nám to zdalo ako večnosť. Poslednú polhodinu cesty sa so mnou Ľuboš už ani nerozprával (áno, po dierach sa málilo mne – on by sa vrátil naspäť už vtedy haha :D).
Konečne!
Keď sme po polhodinke chôdze konečne zbadali naše auto, môžem Vám povedať, že to bolo pre nás doslova vykúpenie 😀 Bolo tam už chúďatko osamotené, posledné. Bleskovo sme sa presunuli k nášmu ubytovaniu s myšlienkou, že je nám už ozaj jedno, kde prespíme – hlavne nech si dáme horúcu sprchu a padneme do postele. Noc sme si rezervovali v penzióne U Belianky v obci Štefanová priamo pod Rozsutcami. Privítal nás priateľský pán domáci, ktorý nám ukázal izbu a podal nám informácie, kde v blízkosti ešte varia. Stihol ešte podotknúť, že vyzeráme byť riadne zničení. Keď sme mu povedali, že sme boli „len“ na Malom Rozsutci – začal sa smiať 😀 No, verím tomu že pre domácich môže byť výstup na Malý Rozsutec takou ľahšou nedeľnou vychádzkou, ale nás to teda riadne vyčerpalo (veď ale aj okolnosti – no posúďte sami :D). Izba bola nad očakavánia – naživo vyzerala ešte lepšie ako na fotkách a to už je čo povedať, keďže poväčšine to zvykne byť presne naopak. Rozlohou veľká izba, zariadená v peknom rustikálnom štýle. Až mi bolo ľúto, že tam strávime len jednu noc.
Už je dobre 🙂
Po zložení vecí sme sa hneď vybrali do neďalekej reštaurácie. Občerstvenie vo forme halušiek, palaciniek, pivka a vínka nám padlo veľmi vhod a s plnými bruchami sme sa už len odgúľali do penziónu 😀 Naozaj ho odporúčam – ráno sme si v ich spoločnej kuchynke mohli uvariť aj kávu, alebo čaj 🙂 Sľúbili sme si, že sa tam ešte niekedy určite vrátime.
Socha Jánošíka
Na druhý deň (pondelok) sme si naplánovali oddychovejší deň, ktorého predpoludnie sme ešte plánovali stráviť v Terchovej. Ráno sme si nakúpili raňajky v potravinách a dali si tzv. kempingové raňajky v aute 😀 Socha Jánošíka sa týči na miernom kopci priamo v meste nad potravinami a preto nebolo ani ťažké ju hneď nájsť. No nanešťastie – až priamo k soche sme sa nedostali, pretože tam bolo akurát rozložené lešenie a niečo sa rekonštruovalo. Pobrali sme sa teda na druhú atrakciu.
Rozhľadňa Terchovské srdce ♥
Keďže bol pondelok doobeda, aj napriek krásnemu slnečnému dňu bolo všade málo ľudí. Cesta k Terchovskej rozhľadni je veľmi príjemná lesná cestička s niekoľkými informačnými tabuľami, ktoré naozaj nešetria kvalitnými a zaujímavými informáciami! Pri každej jednej sme sa zastavili a prečítali si niečo o histórii, faune a flóre v tomto regióne. Po chvíľke stúpania do kopca sme už z diaľky zbadali vysokú drevenú rozhľadňu. Vôbec som však nevedela, že priamo pri nej sa nachádza aj povestné Terchovské srdiečko J
Hore na kopci je naozaj fenomenálny výhľad. Milo nás prekvapil aj otvorený bufetík a keď sme tam tak sedeli a pili čaj, hlavou mi prebleslo, že toto prostredie sa vyrovná aj Tatrám. Samozrejme, každý náš región má niečo do seba ♥
Nechcelo sa nám odtiaľ ani odísť. Ale pred nami bola ešte zastávka v Martine a cesta do Tatier, takže sme sa pobrali ďalej… A ešte v ten večer sme sa teda ubytovali na Štrbskom plese v hoteli Borovica 🙂
Nasledujúce zážitky si nechám zasa do ďalšieho článku, haha. Myslím si, že aj tieto naše dva dni dobrodružstva boli vyčerpávajúce na čítanie, čo poviete? 🙂
Celkovo a s odstupom času sme zhodnotili, že tento náš výlet stál za to, aj keď sme si miestami mysleli, že to nedáme. Berieme si však aj ponaučenie. Vždy vyrazíme na túru skoro ráno. A ľuďom, ktorí majú problém s priepasťami, ťažšími úsekmi, či reťazami odporúčam nepodceniť situáciu a hlavne nepreceniť svoje sily!
Na mojom Instagrame si môžete pozrieť aj Reels, ktorý som zostrihala z celého nášho výletu v Terchovej. Verím, že som Vás svojím spomínaním a písaním aspoň trochu vtiahla do deja a že sa budete tešiť aj na pokračovanie v ďalšom článku. Vidíme sa 😉